štvrtok 18. decembra 2014

7. On a ona sa zrazili v knižnici. Popíš situáciu


Viete, čo je úžasné? *irónia*. Dnes som prišla na nultú a zistila som, že odpadla. Hlavne, že to včera na suplovačke nebolo. Ani na nete. Naozaj netuším, či to tam dopísali večer, alebo skoro ráno. Irónia je, že na tom papieri nie je odpadlo, ale doma. Takže ja som vstávala nechutne skoro nato, aby som si potom len posedela v šatni/vo vestibule. Ešteže o tom nevedel nikto zo spolužiakov. Viete, aká vytočená som bola? Myslela som, že niekoho zabijem. To by som sa cítila lepšie. Hoci by mi to nepomohlo k únave.
Ešteže už len zajtra a potom do dvanásteho voľno :3 (Deviateho a desiateho máme riaditeľské... júúú!)

Každopádne koniec môjho sťažovania, ideme na poviedku :) Najprv som chcela spraviť prvé stretnutie, kde si pozrú do očí, bla, bla... Potom som dostala iný nápad.


Neviem nad čím som premýšľala. Či to bol nový Hobit, sviečková, ktorá ma čakala na obed (a že som už bola dosť hladná), alebo na to, koľko práce ma ešte čaká. Podstatné bolo, že som bola zahĺbená do svojich myšlienok a nepozerala som sa pred seba. Vôbec som nevnímala. A poviem vám, že na mieste, kde sú ľudia, prípadne hocičo, do čoho môžete naraziť,... to nie je najlepší nápad. Viem, o čom hovorím. Niežeby tá knižnica bola ktovieako zaľudnená, ale predsa sa tam pár ľudí pohybovalo.
Pretože ako som tak blúdila svojimi myšlienkami a netušila, čo sa deje v reálnom svete, zacítila som úder. Vrazilo do mňa niečo ťažké. Alebo, čo je pravdepodobnejšie, vrazila som do toho ja. 
Do neho. 
,,Ups, prepáč. Ja... neviem, na čo som myslela, nechcela som do teba vraziť. Bože, som tak nešikovná! Vôbec som ťa nevidela!" kecala som roztržito jedno cez druhé, zatiaľ čo som zbierala zo zeme knihy, ktoré mi pri náraze popadali. Na dotyčného som sa ani nepozrela.
,,Možno keby si viac nerozmýšľala nad tou blondínou oproti, tak by si ma videla," povie posmešne. 
Ten hlas poznám. Lepšie, než mi je milé. Je mi až zle od pomyslenia, ako som ho kedysi rada počúvala. 
Môj bývalý. 
A fajn deň je fuč. 
Polroka sa mu vyhýbam a zrazu doňho vrazím. To je pre mňa typické. 
Ľutujem každú minútu, čo som s ním strávila. Niežeby to nebola trochu moja vina. Počítam, že pre nikoho nie je príjemné, keď mu priateľka neodpovie na Milujem ťa, a krátko na to zistí, že sa jej vlastne páči druhé pohlavie. Po tom, čo vás uvidí v objatí vašej drahej. Prisahám, že to nebolo naschvál. 
Dlho som bola zmätená. Potom som stretla ju. Tú, ktorá mi ukázala, že sa nemám za čo hanbiť a ukázala mi, ako byť šťastná. A ja som bola. Jediné, čo mi to kazilo, bola skutočnosť, že musím nájsť čo najmenej bolestivý spôsob, ako sa s ním rozísť. Chcela som to urobiť čo najskôr. Nestihla som. Nachytal nás a nadávam nám do kuriev. Nedal si nič vysvetliť. 
Snažila som sa. Volala som mu. Písala. 
Nikdy nezdvihol.
Neodpovedal. 
Až raz. Vraj so mnou nechce mať viac nič spoločné a mám sa mu vyhýbať. 
Robila som to. Až doteraz. 
V jeho očiach som videla hnev. Zatrpknutosť. Znechutenie. 
Aj po toľkom čase. 
Napriek všetkému to bolelo.
,,Poďme zlatko," podišla ku mne Lenka a odtiahla ma preč. Bola som za to vďačná. Nie som si istá, akoby som reagovala. Objala som ju okolo pliec. 
Neviem, čo by som bez nej robila. 
Milujem ju. 

4 komentáre:

  1. Pekná poviedka :) úprimne, taký koniec som vôbec nečakala :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ani ja som netušila čo sa z toho vyvinie, keď som začínala :D
      Ďakujem :)

      Odstrániť
  2. No tak to uh :D ten koniec som ani za nič nečakala! :D skvelé to je, nechceš napísať pokračovanie? O:)
    inak, nominovala som ťa do fictional boyfriend tag - ak nechceš, nemusíš ho samozrejme robiť :) :D

    www.readingbookswithlove467.blogspot.sk

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem vám za každý komentár :)

Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.